Dekan

Dekanom biblickej školy je už tretí rok pastor Martin Hunčár. K Bohu sa obrátil v roku 1990, kazateľom je od roku 1997. Je druhým pastorom v zbore Slovo života Bratislava, venuje sa aj službe deťom, je riaditeľom vydavateľstva, autorom šiestich kníh pre deti a mládež, pravidelným prispievateľom pre časopis Víťazný život, na srdci má aj kresťanské divadlo. Po skončení inžinierskeho štúdia na stavebnej fakulte STU absolvoval dva ročníky biblickej školy, pastorský teologický kurz a momentálne diaľkovo študuje na Oral Roberts University. Spolu so svojou manželkou Danielou a synmi Samuelom a Jakubom žijú v Bratislave, Rači.

Svedectvo dekana

Moje obrátenie nezapadá do kategórie „výnimočných“. Každý z nás rád počuje ako sa obracia narkoman alebo alkoholik. Nebol som ani jedno ani druhé. A možno práve preto je moje obrátenie o to zázračnejšie. Častokrát práve tí „slušní“ si potrebu zmeny vôbec neuvedomujú. To bol aj môj prípad. Vyrastal som v rodine, kde sme verili v Boha, mám pracovitých a morálne založených rodičov, prežil som pekné detstvo. Boh bol však niekde na vedľajšej koľaji. Navonok všetko vyzeralo, že je v poriadku, ale vo vnútri som pociťoval veľkú prázdnotu, čoraz viac som si uvedomoval, že som hriešnik. Cítil som sa ako starozákonný veriaci, ktorému bol daný zákon, ktorý spoznal moc hriechu a bezvýsledne sa z neho snažil vymaniť. Stával som sa pokrytcom. Rozpor medzi nedeľou a zvyškom týždňa sa prehlboval.

Raz som stretol jedného kresťana, ktorý živo rozprával o Ježišovi. To bolo niečo úplne nové. Myslel som si, že Boh patrí len do kostola. Ale tento človek vyzeral, že ho naozaj pozná. A potom mi niekto daroval Bibliu. To bol ďalší zlom v mojom živote. Na jednej strane ma všetky tie príbehy a slová fascinovali, na druhej strane som bol opätovne usviedčaný, že som hriešnik. Môj hlad po Bohu rástol. Pamätám si, že raz som sa modlil takúto modlitbu: Bože, ak si, daj sa mi, prosím, poznať!“ A Boh ma nenechal dlho čakať. V apríli 1990 som na jednej evanjelizácii odovzdal život Ježišovi. Pre mňa bolo dôležité uvedomiť si, že nie som ten „poslušný syn“, ale „márnotratný syn“ z 15. kapitoly Lukáša. Zistil som, že všetky moje dobré skutky nestačia na moju záchranu. To naštrbilo moju pýchu. No i tak mi prichádzali na um myšlienky, že nie som až taký zlý človek a iste existuje mnoho ľudí, ktorí žijú ďaleko horšie ako ja. Nakoniec som však kapituloval a uvedomil si, že nie som lepší ako niekto, kto sedí vo väzení za zločin. Zároveň s tým som však pochopil, že ma Pán Boh bezvýhradne miluje. To, čo Ježiš urobil na kríži, sa zrazu pre mňa stalo osobným a reálnym. Zakúsil som slobodu, po ktorej som tak veľmi túžil, moje srdce sa naplnilo pokojom a radosťou.

Možno sa to bude zdať zvláštne, ale ja nemám problém s tým, že ma Boh miluje. Určite to môže byť aj tým, že som sa v detstve cítil milovaný svojím najbližším okolím a nezažil som také odmietnutie ako mnohí iní. Druhým faktorom je to, že som jednoducho uveril Božej láske. Všade, kde si otvorím Bibliu, sa stretávam s Jeho láskou. A preto, aj keď si stále uvedomujem svoje nedostatky, nepokladám ich za niečo, čo by zamedzilo Bohu, aby ma miloval. Na rozdiel od tej našej, ľudskej lásky, je totiž jeho láska bezpodmienečná.

Motorom pre môj vzťah s Ježišom je Jeho milosť. Hoci ma mnohí pokladajú za stabilného človeka, ja sám viem o svojich zlyhaniach. Vedomie toho, že On je verný, milujúci a odpúšťajúci Boh, ma privádza do jeho náručia. Môj Boh, ktorý ma nikdy nenechá, nikdy neopustí, vždy je na mojej strane a nespočetne veľa ráz mi pomohol – to všetko spolupôsobí a pomáha mi nasledovať ho v každodennom živote. Cesta k Bohu je jednoduchá a stále otvorená. Stačí k Nemu prísť s úprimnosťou v srdci, priznať si svoju hriešnosť a uveriť jeho láske, ktorá sa manifestovala na kríži. Ak veríš, že Ježiš zomrel za tvoje hriechy, popros ho s vierou, aby vstúpil do tvojho srdca a očistil ťa.